štvrtok 20. januára 2011

Bezchlpí

S Esom sme sa  ešte neodhodlali zaobstarať si nejaký digitálny TV prijímač z obavy, že tak či tak nikde nič nedávajú. No keďže vlastníme televízor a človeku to nedá ho nezapnúť, sme odkázaní na štyri programy medzi ktorými s nie veľkým nadšením večer čo večer prepíname. Občas je to ale fajn, lebo si pozrieme program, ku ktorému by sme sa možno za iných okolností ani nedostali. Takto sa nám občas podarí pozrieť si napríklad Noc v archíve. Práve tu ma zaujalo, že ženy v našom štáte pred „89tym“ vôbec netrápilo ochlpenie pod pazuchou. Dokonca ani modelky, či herečky v mierne erotických scénach. Od tohto času som mierne posadnutá sledovaním podpazuší. Ako náhle niekto vo filme zdvihne ruku, hneď pritiahne môj pohľad. Nedávno som si všimla, že pre mnohé ženy určite sexy chlap Matthew McConaughy sa neholí v podpazuší. Správne. Veď ako môj tato hovorieva: „Správny chlap má smrdieť aj z fotky.“ :D 
Odkiaľ tento trend vlastne dofičal? Základný predpoklad je Amerika a jej filmové plátno. Ale kam až siahajú korene histórie holenia intímnych partií?
Keď počujem sloveso holiť sa, napadne ma, že je to čisto mužská záležitosť, no v konečnom dôsledku s tým máme my ženy zas len viac trápenia ako samotní muži. Väčšina chlapov si holí len tvár a nájde sa pár takých, ktorý sa starajú aj o podpazušie a iné partie. Ale čo my ženy? Oblasť podpazušia, intímne partie, oblasť  bikín, nohy...holíme si celé telo, dokonca pre niektoré ženy sú aj chĺpky na rukách neprípustné. Míňame na žiletky, vosky, depilátory či epilátory, alebo si chodíme odstraňovať chĺpky ku kozmetičke. Žena, ktorá sa neholí dokonca vyvoláva v spoločnosti odpor. Pre mnohé z nás je holenie otravná záležitosť. Mám kamošky, ktoré v lete niekedy nejdú na kúpalisko len preto, lebo sa im práve nechce oholiť si nohy... 
V starovekom Egypte, Grécku či Rímskej ríši sa ženy holili, pretože ochlpenie na tele považovali za necivilizované. Keď si všimnete sochy z tohto obdobia, taktiež sú zobrazené bez akéhokoľvek ochlpenia. Na strednom východe sa zase ženy holili v svadobný deň. Jednoducho v minulosti sa holenie absolútne nepovažovalo za typicky mužskú či ženskú záležitosť. Vo všetkých kultúrach sa však ľudia holili zväčša z hygienických dôvodov. Okolo roku 1915 sa začali oholené ženy objavovať na obálkach časopisov, začala výroba kvalitnejších a kvalitnejších žiletiek pre jednoduché oholenie a tak sa nám tento trend rozmohol a trvá až dodnes.
Holíme sa z rôznych dôvodov – hygienických, estetických, náboženských, profesionálnych.
Najbežnejším dôvodom je ten hygienický. Nechceme druhým smrdieť a každý veľmi dobre vie, že pot zachytený v chĺpkoch cítiť viac, ako keď je človek oholený.
Čo sa týka dôvodu estetického, ten nám ponúkli médiá a krásne modelky na obálkach časopisov, či filmové plátno.
Prorok Mohamed zas nariadil svojim ľuďom, mužom i ženám, holiť sa z hygienických dôvodov a od tej doby sa holenie stalo moslimskou náboženskou tradíciou. Moslimovia si vždy holia podpazušie.
Takisto aj profesionálny športovci si holia celé telo aby bolo viac aerodynamické.
Existujú ale samozrejme aj ľudia, ktorý sa naopak neholia vôbec. Väčšinou je to zo sociologických príčin. Napríklad hipisáci sa v duchu svojej viery v prirodzenosť neholia a dokonca vystavujú svoje ochlpenie na „obdiv“ nosením tričiek bez rukávov, či šiat. Takisto niektoré feministky si neodstraňujú chĺpky zas preto, aby prelomili bariéry a rozdiely medzi pohlaviami.
Telo bez chĺpkov sa stalo jedným z aspektov ženskej krásy. Spolu s ním a približne v tej istej dobe sa objavil aj make – up a rôzne druhy diét. Pre väčšinu žien a čím viac aj mužov je telo najdôležitejším vyjadrením samého seba.
No nič, musím bežať oholiť si nohy, lebo idem na plaváreň. Čaute.

štvrtok 13. januára 2011

Z mosta do prosta

Žijeme sociálnymi sieťami a tie žijú z nás. Minule som tam našla u niekoho status tohto znenia:
„Všetkým nesebeckým mamám na svete, ktoré vymenili spánok za kruhy pod očami, účesy zo salónov za vlasy v gumičke, dlhé sprchovanie za krátke sprchovanie, neskoré noci za skoré rána, kabelky od módnych dizajnérov za tašky na plienky - a nič by na tom nezmenili. Mamy, ktorým nezáleží na tom, čoho sa vzdali a namiesto toho milujú to, čo dostali naspäť. Daj si toto do statusu, ak miluješ svoj život ako matka.“
Milujem svoj život ako matka a nechcem si to dať do statusu.  Už tehotenstvo zmení mnohé a samotné dieťatko ani nehovorím.  O vyššie vymenovaných faktoch sa však dozviete kdekoľvek. Takisto ako aj o tom, že tehotenstvo začína rannou nevoľnosťou, ďalej priberaním a bolesťami chrbta. Vidíte to vo filmoch a prečítate si to v časopisoch. Takisto vás okolie pripraví na to, že bábätko vám vezme spánok i čas. Sú však veci o ktorých vám v žiadnej príručke nenapíšu, pretože každá z nich je zovšeobecnená.  Treba si zvyknúť na to, že všetko je INDIVIDUÁLNE a toto slovo si veľmi dobre zapamätajte. Každý problém, ktorý sa vyskytne budete môcť riešiť 100 alebo aj viac spôsobmi práve preto, že vy a vaše dieťa ste jedinečné individuality.

Moje tehotenstvo, na šťastie pre mňa, prebehlo bez akýchkoľvek problémov. Žiadne nevoľnosti,  priberanie akurát a ešte ma aj prestal (áno prestal) bolieť chrbát. Tak či tak som sa samozrejme nevedela dočkať pôrodu. Jednak kvôli Teovi, na ktorého sme sa už s Esom veľmi tešili a jednak kvôli tomu, že som už chcela byť opäť „normálna“ a byť aspoň o krôčik bližšie k životu bez obmedzení. Je to ale ešte teda poriadny krok. Keď som začala kojiť, nevedela som čo od samej „radosti“ zjesť, aby malého nebolelo bruško, až som rezignovala a začala jesť všetko. Nezáležalo na tom, čo som jedla, Tea nafukovalo a museli sme začať používať rektálnu rúrku – všetkými zatracovanú a neodporúčanú hadičku. Nám pomohla najviac na svete.  


Ďalšia vec o ktorej mi nik nepovedal a ani som sa o tom nikde nedočítala je sexuálny život po pôrode. Samozrejme, že sa všetky tešíme, keď už nebudeme ako veľryby a budeme sa môcť so svojim milovaným opäť voľne poťuťúškať, ale hop...neverili by ste ale so sexom nie je kojenie „kamarát“. Ja som sa doľakala a chcela bežať k doktorovi, no dočítala som sa že: „Mamičky, ktoré svoje bábätko dojčia, mávajú často pocit sucha alebo nedostatočného zvlhčenia vagíny pri sexuálnom styku a to aj napriek dostatočne dlhej predohre. Na vine sú spravidla hormóny, najmä hormón prolaktín, ktorý stimuluje tvorbu mlieka. Jeho vedľajším účinkom je však aj vysušovanie sliznice pošvy, čo vedie k nepríjemnému pocitu pri pohlavnom styku.“ (http://zena.atlas.sk/sex-po-porode-preco-vlastne-boli/deti/tehotenstvo/576964.html) Táto informácia ma ukľudnila a učím sa čeliť tomuto problému.


Pred niekoľkými týždňami mi začali padať vlasy. Veľmi.  Vlasy v kúpeľni, v umývadle, na vankúši, v plienke, na drese, v jedle....všade. Keď si dám dole gumičku, ostane mi v ruke množstvo vlasov, až sa mi slzy tlačia do očí. Panika. Kúpila som si zinok a začala ho denne užívať. Podarilo sa mi ale vygoogliť, že je  to normálny jav. Počas tehotenstva vlasy nepadajú vôbec a potom si to takto vynahradia. Podľa všetkého teda neplešatiem. Som opäť spokojná.
Hoci chcem pre Tea len to najlepšie, teším sa na deň, keď  zo svojho denného menu vyškrtne materské mlieko.  


Uvidíme, či ma ešte niečo postretne. Keď , tak sa o to podelím a snáď niektoré maminy poteším, že v tom nie sú samé. Samozrejme, nemusí sa to stať každej. Je to predsa všetko individuálne :). 

piatok 7. januára 2011

ALL YOU NEED IS LOVE [3X3]

V puberte prídeme na to, že opačné pohlavie nám nie je nepriateľom a začneme hľadať niekoho, s kým by sme strávili život. Niekoho komu sa môžeme vyrozprávať, zasmiať sa s ním, poplakať si na jeho pleci a žiť šťastne až kým nepomrieme. Robíme to všetci. Niekto zámerne, niekto iba čaká a niekto tvrdí, že na to kašle, že už má plný chrup sklamaní a odmietnutí. Ja si ale myslím, že aj takýto človek stále dúfa, že príde niekto, kto to raz a navždy zmení.
Platón hovoril o tom, že pôvodne boli všetci ľudia guľatej postavy, silní a mocní. Bohovia sa obávali, že by mohli preniknúť až do neba , tak ich napokon Zeus rozrezal na dve polovice, ktoré sa odvtedy hľadali. Keď sa oddelené polovice našli, mohli sa jedna z druhej vzájomne tešiť, spojiť sa a potom ísť svojou cestou. Od tej doby hľadá každý človek svoju druhú, lepšiu polovicu seba samého.


Za  siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok lial som si tú svoju polovicu po mnohých omyloch predsa len našla. Prišiel môj princ na bielom koni a verím, že rozprávku dotiahneme do úspešného konca. Poviem vám ale na rovinu, že tomu koňovi občas treba vymeniť podkovu, vyčesať hrivu, niekedy nemá sedlo a ten jazdec by si tiež zaslúžil z času na čas poza uši...no ja tiež nie som vždy biela labuť, ale skôr sliepka, ktorá nevie kedy zavrieť zobák. No keby koník s jazdcom a tá labuť boli dokonalí, bola by to múčna múka...


Najväčšia láska života je ale dieťa. Keď mi prvý krát dali v pôrodnici do náručia Tea, vôbec ma neprepadol ten pocit nekonečnej lásky. Je to tak. Vôbec sa mi nechcelo veriť, že je naozaj môj a že som sa po deviatich pupkatých mesiacoch stala mamou. Prešlo odvtedy niekoľko mesiacov , spoznávame sa a stala sa zo mňa mama ako každá iná. Som šťastím bez seba z každej novej hlásky, či pohybu, ktorý spraví. Mám jeho fotku na pozadí počítača a zobrazí sa mi aj na telefóne, keď volá Eso. Na pozadí mobilu ho nemám len preto, lebo to neviem nastaviť.  Dnes viem, že Tea ľúbim viac ako včera a zajtra ho budem ľúbiť viac ako dnes...

nedeľa 2. januára 2011

Starému roku chrbtom, novému čelom

Haruki Murakami napísal: „Když už se ti psát nechce, nemusíš. Když toho necháš, nezačnou z toho přece hned lehat vesnice popolem, potápět se lodi nebo se zpožďovat príliv. Ani to neopozdí o pět let revoluci.“ A presne v tomto duchu som sa ja rozhodla zachovať voči vianočnému upratovaniu. Nepodarilo sa mi umyť okná a aj dlážka v kúpeľni ostala nezotretá (hoci som to chcela stihnúť). Štedrý deň som radšej strávila činnosťami tomuto dňu prislúchajúcimi. Ráno som vyzdobila náš prvý stromček za 2,70€ z Treska a neskôr sme chceli ísť na punčové kočíkovanie do mesta. Nekonalo sa kvôli nepriazni počasia a nakoniec aj vďakabohu, keďže ma ešte čakalo balenie darčekov a varenie večere.  Eso sa venoval Teovi, tak sa mi podarilo všetko nakoniec včas stihnúť.





Na balení darčekov som si nechala extra záležať. Pri čítaní mamičkovských časákov človek narazí na niekoľko dobrých rád a práve v jednom takom som sa dočítala ako baliť darčeky pre malé detičky. Darček zarolujeme do papiera, ktorý na kraji nastriháme na franforčeky, za ktoré bábo potiahne a potrhá papier (funguje to samozrejme až u detičiek od cca 4mesiacov a ak ste neskúsili takéto balenie počas Vianoc, určite sa ešte nejaká napríklad narodeninová či meninová príležitosť nájde). Ja som ešte skúsila aj balíčky zaviazané stužkami a tiež to „fachčilo“ ako malo.
Na večeru som kvôli kojeniu a trampotami s tým spojenými zvolila hríbovú polievku na kyslo a pečenú kačicu s tarhoňou. Stôl som prestrela ako nič, dali sme sa do „gala“, nakojila som Tea, aby bol ako medík a štedrá večera mohla začať. Už počas polievky bol Teo nespokojný a tak sme nakoniec s Esom večerali každý sám. Jeden zabával malého, kým ten druhý jedol a zase naopak. Keď prišlo k rozbaľovaniu darčekov, Teo sa tak chúďatko rozplakal, že sa dal ukľudniť len ďalším kojením. Asi bol zmätený zmenou prostredia. Stromček, blikačky, slávnostne prestretý stôl... dalo mu to asi zabrať. Avšak tento príbeh mal šťastný koniec. Teo si darčeky rozbalil „sám“, to balenie má fakt efekt, a mamINa sa strašne tešila akého šikovného synčeka to má.


Silvester sme plánovali stráviť doma v trojici, no kvôli pokazenému kúreniu v aute sme ostali u našich. Teo zaspal okolo desiatej a my s Esom sme sa vybrali do ulíc medzi kamarátov a flákali sa zhruba do pol tretej. Na pár so štvormesačným synom celkom slušný úspech, nie?


A teraz mi už neostáva nič iné, iba zaželať vám všetkým šťastný nový krok a produktívny rok!