streda 22. decembra 2010

Ozajstné dievča

Tí čo ma poznajú, vedia, že som vždy chcela byť chalan. Prešlo ma to až keď som si našla moje Eso V, vďaka ktorému som sa začala tešiť z toho, že som práve takého pohlavia akého som. Eso V je môj muž a veľmi sa teším, že som práve ja jeho vyvolená.
Niekoľko krát v živote sa mi už stalo, že som chcela byť ako naozajstné dievča a prvú vec, čo v takejto svojej fáze urobím je, že si kúpim nejaký ženský časák. Po prelistovaní som väčšinou (vždy) sklamaná a časopis skončí hodený na kope medzi lepšími kúskami, ktoré sa mi podarilo kúpiť.
Najsilnejšiu takúto fázu som mala asi v prvom trimestri svojho tehotenstva. Časopisy som kúpila hneď dva naraz a ešte som aj zatúžila vlastniť kabelku. Dovtedy som mala len kadejaké kapsy a „žobradlá“. Natrafila som na jednu krásnu...ľudia tvrdia, že vraj aj tak nie kabelku :) No mne to stačilo na to, aby som sa posunula ďalej. Musela som si kúpiť zimné topánky, ktoré by sa hodili k mojej kabelke, tak ako bolo potrebné vymeniť aj bundu, lebo ani tá moja športová sa k nej nehodila.   
 Ďalšia vlna na mňa prišla asi predvčerom. Kúpila som si po prvý krát v živote ELLE. Každému tvrdím, že je to preto, lebo je tam ako príloha zdarma diár na nový rok. V skutočnosti je to ale len skvelá zásterka, že tam ten diár bol práve teraz, lebo ja by som ten časák kúpila aj bez neho. Čo teraz asi bude nasledovať? Bundu, topánky, kabelku a plnú skriňu rôznych vecí mám, tak už len nájsť príležitosť, kde to všetko ukázať. Mám chuť vyzerať ako modelky v handrách od Vivienne Westwood. A takto počas sviatkov sa snáď nik nebude diviť ak budem vypadať divne....veď sviatky sú  ako karneval.

Ostáva už len otázka, čo s tými časopismi? Toľko farebných obrázkov...no škoda mi je ich do zberu dať. Okrem toho teraz pijem protialkoholickú kávu Caro a obaly mi je tiež ľúto odhodiť. Tak som sa rozhodla, že ich využijem. Urobila som si „fashion“ dózu a záložky do kníh, ktorých nie je nikdy dosť. 
Nie je to síce nejaký extra výrobok, keďže som ja dievča nie veľmi šikovné. Ale snažím sa.... a teraz musím bežať na vianočný punč a blší trh, tak vám želám krásne, šťastné a v neposlednom rade „pankáčske“ Vianoce.

pondelok 20. decembra 2010

Kto netvorí, je netvor

...mi raz povedal jeden známy a tak som sa zamyslela. Som tvor, či netvor? Pamätám si, že vždy som chcela mať blízko k umeniu. Ako dievča som navštevovala rôzne záujmové krúžky. Chodila som do základnej umeleckej školy na spev a klavír, s čím som prestala, lebo to prestalo baviť moju najlepšiu kamarátku Janku. Taktiež som sa nechala stiahnuť na tkáčsky či tanečný krúžok a venovala som sa aj športom (karate, tenis, atletika,...) Rozhodla som sa začať kresliť a prihlásila sa na výtvarnú. Jediné čo som tam robila bolo sústavné kreslenie elíps do stĺpcov a podarilo sa mi nakresliť aj črepník. Pani učiteľka bola naša „chatová“ suseda a v jedno krásne slnečné popoludnie sa mi takto zdôverila: „Myška, ty sa venuj radšej tomu športu...“. No ja som sa nedala a prihlásila som sa do speváckej súťaže „Zlatý kľúčik“, v ktorej som nepostúpila ani len z triedneho kola (zvláštne je, že učiteľské deti postúpili vždy všetky :P). Pomaly som teda rezignovala a jedinú možnosť tvorby som videla sama v sebe. Tak som sa dala ostrihať „trojkou“, obliekala si ocove rifle a keď mi aj mama kúpila niečo slušné, vždy bola prekvapená, že to dokážem skombinovať tak, aby to vypadalo hrozne a poburovala som okolie. Tak zase len bolo zle. Kydali na mňa učitelia, rodina a aj úplne cudzí ľudia.
Na strednej škole som sa naďalej venovala svojej bizarnej móde a čítala takmer všetko, čo mi prišlo pod ruku (podarilo sa mi dokonca prelúskať aj jednu Steelovú :/) Prihlásila som sa na spevokol a tu mi zrazu začali ľudia hovoriť, že vraj viem spievať. Veľa z nich ma prirovnávalo ku Kirschnerke a to nie len hlasom ale aj vzhľadom ( raz som od jedného pána dostala poldecko borovičky v krčme so slovami: „Nech sa páči, Janka“.) A tak som si teda pospevovala čím ďalej tým viac a dokonca som sa dostala spievať do školskej kapely. Tá sa ale čoskoro rozpadla, pretože starší členovia skončili štúdium na škole. Neskôr som spievala ešte v jednej kapele, v ktorej som zapôsobila ako Yoko Ono, vznikli nezhody, výmena názorov a ja som proste spievať prestala úplne. Niekto vraví, že je to škoda, no ja som sa v týchto sférach aj tak necítila úplne „doma“. Teraz spievam už len v sprche a uspávanky synovi a dokonale mi to postačuje.


















Mám ja ale obrovské šťastie, že som pred štyrmi rokmi stretla jedného z mužov môjho života (ten druhý je Teo, môj syn), ktorý sa umením zaoberá, dalo by sa povedať profesionálne. Točí, fotí, tvorí a ja sa niekedy pridružím a zveziem s ním. Pomáham mu s prácami, občas sa zahrám na modelku a niekedy takto dačo popíšem. Teraz sa už snažíme zapájať do týchto činností aj Tea :) Fotiek už má neúrekom. Nedávno sme nakúpili farebné papiere, vodové farby a strávili jedno popoludnie otláčaním nožičiek a ručičiek. Porozkladali sme po zemi noviny a zábava mohla začať. Natierali sme jedna radosť a Teo bude mať vo svojej knižke založenú peknú spomienku...a hádam by som ani nemusela byť netvor... 

Refreš

Už ako malá som sa cítila ako ryba vo vode... vo vode ako ryba? Keď sme chodili s našimi na kúpalisko, nevyšla som z bazéna, kým som nemala modré pery a nedrkotali mi zuby.  V detskom bazéne som odkukala od nejakého staršieho chalana ako splývať a starký ma potom naučil plávať prsia.
Neskôr, ako puberťáčka som začala vodu neznášať. Bola som „nezávisláčka“ a celé leto som chodila v dlhých menčestrákoch a vysokých ťažkých „botách“. Ešteže som bola ochotná aspoň nosiť krátke rukávy. Dodnes spätne tomuto svojmu obdobiu nerozumiem, no ale ako sa hovorí, mladosť pochabosť.
Ešte neskôr som bola zakomplexovaná a zdalo sa mi, že mám príliš veľké brucho na to, aby som chodila v plavkách k vode...a už vôbec nie dvojdielnych!!!
 Pred šiestimi rokmi som strávila jedno leto v USA vo Vrgínii, kde denné teploty dosahovali okolo 45stupňov Celzia a nočné sa nezdali o nič nižšie. Tam som sa naučila opäť milovať vodu a okrem toho som zistila, že celé plavky robia zo mňa jeden obyčajný šúľok a tak som sa odvážila kúpiť si bikiny. To bol teda pocit, prvý krát v živote (alebo teda aspoň pokiaľ moja pamäť siaha) plávať s odhaleným bruchom. Nádhera. Odvtedy vyhľadávam jazerá a kúpaliská každé leto. Začala som dokonca chodiť aj na plaváreň.
Keď som bola kindervajce, plaváreň bola v rekonštrukcii a keď slnko zakúrilo, doktor mi neodporúčal chodiť do bazénov či jazier kvôli (ne)hygiene. Tak som si chodila aspoň občas nôžky omočiť. No bola som pevne rozhodnutá, že keď sa mi to malé prekvapenie narodí, budeme chodiť plávať. Po pôrode som však ani len netušila ako to krehké telíčko obliecť, nieto ešte kúpať! Príroda je však neomylná a má to tu na tomto svete pekne zariadené. Materský inštinkt nesklamal a napriek tomu, že som nikdy predtým s bábätkom neprišla do kontaktu, všetko šlo ako po masle. Tak som sa zase začala pohrávať s myšlienkou, že Tea s vodou skamarátim. Poviem vám však rovno, že 82€ za mesiac v plaveckých jasličkách nedám...teda kebyže mám, tak dám, ale nemám.


Našťastie mi osud do života prifúkol spolubývajúcu a teraz už kamošku z pôrodnice, ktorá je plavecká inštruktorka a tá mi vysvetlila ako pripraviť dieťatko na plávanie v bazéne doma vo vani. Takisto sa musím poďakovať ujovi Internetovi. Slovenské zdroje síce za veľa nestoja, ale keď si zadáte do google „how to teach your baby swim“, nájdete kopec dobrého materiálu. A to nemusíte byť ani zdatný angličtinár, pretože vygooglite videá aj obrázky, z ktorých je jasné ako na to...tak hop sa, hej sa! Plávanie je nielen sranda, ale má všetky +y, na ktoré si dokážete spomenúť.


My ešte s Teom počkáme necelý mesiac (plaváreň sa totiž odporúča od 4 mesiacov) a čľup do bazéna!  

sobota 18. decembra 2010

Energia, kam s tebou?

Svoje tehotenstvo som si potvrdila tehotenským testom. Keďže sme s frajerom dieťatko neplánovali, dosť ma tento fakt prekvapil. Hneď som bežala na internet zisťovať, na akom princípe vlastne ten test funguje. Dopátrala som sa k informácii, že žena keď je tehotná, test dokáže prítomnosť tehotenského hormónu hCG a ten spôsobí zafarbenie tehotenského prúžku. Keďže som niekoľko hodín pred testom jedla pomaranč, tajne som dúfala, že snáď môže vytvoriť tento hormón práve ten:D Už si asi môžete domyslieť, že to nie je tak. Dala som si poslednú polku cigarety a ráno test zopakovala. Opäť pozitívny.    

















Veľa krát som sa snažila skoncovať so svojimi neresťami a teraz to prišlo ako švihnutie čarovným prútikom. Prestala som piť, fajčiť a hýriť po víkendoch. Dosť zlé bolo, že vo väčšine podnikov sa fajčí, tak som takmer prestala chodiť medzi ľudí, čo sa potom zlepšilo príchodom teplých mesiacov a otvorením terás.



Naďalej som chodila do práce, ale po poobediach a večeroch som nevedela čo so sebou. Súrne som potrebovala nejakého koníčka. Tráviť voľný čas čítaním ma až tak „nebralo“. Potrebovala som byť produktívna. Nechala som sa inšpirovať fotografkou Rebekkou Guðleifsdóttir, ktorá okrem toho, že výborne fotí, aj krásne štrikuje. Tak som sa teda do toho pustila aj ja. Mama mi požičala ihlice, vlnu a nahodila prvý riadok. A ja som trávila večery s hladkom obratkom. Onedlho sme sa, už s manželom, sťahovali do druhého bytu a ja som sa začala sústrediť na vybaľovanie a dekorovanie nového priestoru. Obliepala som škatule, ktoré sa stali súčasťou nášho nábytku a po miernych patáliách som vyrobila aj rámik pre synovu prvú fotku. Štrikovačky zapadli prachom a napriek tomu, že veľa úložného priestoru v byte nemáme, ja netuším kde som ich mohla schovať. Po pôrode som dostala chuť byť opäť produktívna a pokúsiť sa uštrikovať Teovi čiapku. No ako som hľadala a dodnes hľadám, štrikovačiek jednoducho niet.


Teraz by človek čakal, že v tejto situácii došlo k obratu, mne sa podarilo popracovať na diele a synovi som niečo uštrikovala. Milí moji, nie! Objavila som skvelú web stránku, kde nájdete kopec „hendmejd“ vecí a oblečenia. Ľudí čo majú šikovné ruky, je neúrekom. A tak som si našla nepočujúcu dievčinu so zlatými rukami, ktorá uštrikovala čiapku pre Tea a pre mňa tiež. A ja sa veľmi teším, že budeme s Teom cez zimu dvojičky.


Nechcem však ostať pri tom, že sa vždy nájde niekto, kto spraví prácu za mňa. Neostáva mi ale asi nič iné ako kúpiť vlnu a ihlice a dať mame znova nahodiť ten prvý riadok.   

PS: Myslím si, že Teo zo mňa spravil lepšieho človeka.



Skutočná materská dovolenka

Keď som bola tehotná, veľa rodičov mi rozprávalo ako sa mám pripravovať na ťažký život s bábätkom. Prebdené noci, zaneprázdnené dni...no skrátka hotová tortúra. Mala som krásne tehotenstvo, úplne bez problémov. Žiadne nevoľnosti, problémy s hýbaním, či chrbtom. Preto som nad rečami známych len mávala rukou a tešila sa na malého Tea s vedomím, že sa mi život diametrálne zmení po príchode toho malého človiečika. Reči známych ma vytáčali do červeného, zdalo sa, že nikto vlastne nemal z malého dieťatka radosť, skôr prežívali utrpenie.


           Je pravda, že spávam menej, lebo Teo má problémy s bruškom a snažím sa to všemožne riešiť. Kupujem kvapky, masírujem bruško, cvičíme nožičkami, dávame sa na bruško...skrátka robím všetko, čo sa pri kolikách odporúča. Takisto nemám čas sadnúť si ku dobrej knihe a nerušene niekoľko hodín čítať, preto asi prestanem čítať úplne. Však on sa ten čas zase raz nájde. Snažím sa neupadať do zúfalstva, hoci je to niekedy ťažké, keď človek vidí svoje dieťa plakať a zvíjať sa od bolesti.
No ja sa aj tak snažím si toto obdobie môjho prvého dieťatka poriadne užiť a to by som odporúčala všetkým maminám. Snažím sa stále niečo vymýšľať, aby moje dni neboli len o búvaní, kočíkovaní a prebaľovaní.

Snažíme sa napríklad čo najviac chodiť na výlety do prírody. Myslím si, že to má veľký vplyv na psychiku jednak rodičov a jednak dieťaťa. Už keď mal náš Teo necelé dva mesiace, sme sa vybrali do kopcov. Niesli sme ho vo vajíčku (nosiče ešte nie sú pre také malinké deti vhodné) a on na tom čerstvom vzduchu krásne spinkal. My sme sa zatiaľ kochali prírodou, púšťali si šarkana a fotili. Fotíme úplne všetko. Viva la digitálny foťák. No máme aj analóg a občas dáme fotky vyvolať. Tie fotky majú úplne inú atmosféru. U nás na Slovensku je super to, že človek za tou prírodou vôbec nemusí chodiť ďaleko. Stačí vybehnúť na okolité kopce a užívať si farby a čaro jesene.




Takisto chodievame veľa medzi ľudí. Na oslavy, párty a pikniky. Teo vôbec nemá z našich kamarátov strach. Na všetkých sa usmieva a oni sú z toho neskutočne šťastní. Tiež to má pozitívny vplyv na bábätko a na jeho budúcnosť v spoločnosti a začleňovaní sa do kolektívu. Je fajn, že kojím, lebo môžeme ísť kamkoľvek, keďže mám špajzu aj studňu stále pri sebe.
Chcem týmto povedať hlavne to, že maminky snažte sa aspoň na víkendy, keď je muž doma povymýšľať nejaké aktivitky, aby ste mali deň príjemný. Osobne nemám doma tip top poriadok, ale radšej si užívam s mojou novopečenou rodinkou...