streda 25. mája 2011

Trochu času sa predsa len našlo....



Zdravím Vás všetkých zaneprázdnených jarou s prudkým nádychom leta. Von, von, von a stále len von chodíme. Za posledné týždne sme trávili čo najmenej času medzi štyrmi stenami našej murovanej jaskyne. Výletili sme si a úživali slnka, čo to len šlo. 


Aj Teovi to evidentne pridalo energiu, pretože po mesiacoch čakania, že začne štvorčekovať, sme sa aj dočkali.Tak sa zdá, že to už teraz chalan berie hopom a vypadá to tak, že ho už aj na nôžky začína dvíhať.



Nikedy bývam zo seba nešťastná, že nosím so sebou kopec zbytočností....poznáte to žienky, nie? Niekedy to ale predsa len padne na úrodnú pôdu. Zabudla som Teovi na výlet zobrať pančuchy a keď tak začalo pofukovať natiahla som mu na nohy moje návleky na ruky a myslím, že úlohu pančúch zvládli úplne dokonale :) takže Jani iste využiješ aj ty :)


Pred dvoma týždňami sme sa už prestali kojiť a myslím, že to Teo zobral úplne v pohode. Po troch dňoch mu síce došlo, že už teda definitívne nič nebude, ale aj toto už máme za sebou. S radosťou si pocucká riedku mliečnu kašu :) Skúšali sme aj umelé mlieko, ale toto odmietol aaaaa keď mám povedať pravdu ani štipku sa mu nečudujem...je to pekný hnus!



Blíži sa nám čas plaviek, tak som si zaumienila niečo so sebou porobiť a dala som sa na in - line pramming (môj terminus technicus na kočíkovanie na kolieskových korčuliach :) Už teraz viem, že k vysnívanej postave mi to nepomôže, lebo to čo vykorčuľujem si po večeroch hravo vynahradím... :) ale je to fakt zábava a okrem toho kočík fantasticky udržiava balans...tí čo ešte nemáte deti a chcete sa naučiť korčuľovať, ponúknite sa známym, že im pôjdete povoziť dieťa...;)


 Užívajte slnka...s bezpečným faktorom!

nedeľa 8. mája 2011

DM

...ani ako Drogerie Markt, či kotúče DM....ale ako Deň Matiek...M ako mama. Po prvý krát som sa aj ja stala oslávenlyňou tohto sviatku a musím priznať, že práve tento fakt ma prinútil brať tento sviatok viac vážne. Mama je len jedna a veľmi si tú moju vážim. Toť bol darček pre maminku.



S Teom a mamou (mojou) sme sa zúčastnili "Míle pre mamu" a tam som zas dostala kvietok ja. Teo balón, kašu a vodu. Prispeli sme kúpou magnetky a trička na rozvoj a ďalšie fungovanie materského centra tu v Banskej Bystrici a spokojní a vyprechádzaní šli domov.



MamINy prajem vám veľa zdravia, šťastia a lásky vašich detí <3

sobota 30. apríla 2011

z Moskvy na Saturn

V noci okolo pol tretej ma nezobudil Teo. Nie :) Bol to Eso a volal ma obzerať Saturn. Na Vianoce nám Ježiško zaobstaral teleskop. Únava neúnava...premohla ma zvedavosť a vytiahla som sa na balkón. Neľutujem samozrejme ani chvíľku strateného spánku...videla som Saturn s prstencami a to sa teda fakt nestáva každý deň.

Cez týždeň v čakárni na hematológii som opäť nevedela čo so sebou, vzala háčik, vlnu a vytvorila prvú háčkovanú hračku. Asi je to Saturňan :)




A Teovi prišiel balík z Moskvy a v ňom krásne plstené papučky, ktoré ale začne nosiť asi tak na jeseň. Teším sa z toho, pretože teraz začína "štvorčekovať" a to mu je najlepšie na boso :) Ale naspäť k papučkám a ich tvorkyni. Je to kamarátova manželka, ktorá sa pustila smerom plstenia a má naozaj šikovné ručičky. Vyrába papuče pre malých aj veľkých a niečo z jej tvorby môžete vidieť tu a keď sa vám zapáči toto papučové plstenie, určite sa môžete dohodnúť a mať "plstenky" na mieru.


Aaaaaa.......máme tretí zub! Príjemné víkendové leháro!




ps: držte palce, aby bolo jasno....ešte chceme Saturn!!!


nedeľa 24. apríla 2011

Deň za dňom...si žijeme!

Za posledný týždeň sa Eso s vervou pustil do písania diplomovky a okrem toho, že ho s Teom plne podporujeme a snažíme sa byť ústretoví ako to len ide, hľadáme si zábavky, aby nám rýchlejšie ubehol čas. Už by sme veľmi chceli ísť na výlet, nielen sa flákať s kočíkom po meste a parku...čo nie je zlé, obzvlášť keď sa pritrafí nejaká milá osoba na pokec.
Aby sme aj doma trošku zahnali nudu a zabavili sa, pustili sme sa do Teovho prvého maľovania. Nebolo to síce med lízať (Teo revááál... :), čas prešiel...), ale výsledok – celorodinné maľované „badíčko“ – rozhodne potešil oko i dušu :)



Dostala som svoju prvú háčikovú zákazku, tak som sa zas vydovádzala s kamošom háčikom a naučila sa aj niečo nové. Čiapočka už má svoju novú majiteľku a verím, že je spokojná.


A ešte aby som si/a iným spestrila uši, pohrala som sa s fimom a napiekla zo 30 nových kúskov. Jupzzz!

Veľkonočnú nedeľu Vám!

piatok 15. apríla 2011

Cvak, cvak

Taaak...a nedalo mi. Taká veľká chuť to bola, že som sa naozaj išla dať ostrihať. Mám jedno obľúbené kaderníctvo do ktorého by pravdepodobne mnohé ženy ani nepáchli, lebo by sa báli výsledku. Je to učňovské kaderníctvo v Banskej Bystrici, kde sa vo svojom obore realizujú študentky - kaderníčky. Vždy keď tam prídem, spôsobím niektorej mladej slečne vrásky na tvári a na chvíľu aj mňa obleje pot, či to čo chcem skutočne zvládne urobiť, no nakoniec je spokojná aj dievčina, aj ja a a napokon aj majsterka. Aj teraz si za môj účes vyslúžila sympatická krátkovlasá červenovláska jednotku :). Musím povedať, že majsterku majú veľmi šikovnú a verím, že by kľudne mohla mať svoj vlastný kadernícky salón a preto klobúk dole pred ňou, že tam trávi čas s týmito mladými babami v podstate ako obyčajná učiteľka. Ešte jedna veľmi dôležitá vec je cena v tomto kaderníctve. Dievčatá sa o mňa luxusne postarali, zmyli mi hlavu, ostrihali, vyfúkali, nagelovali a výsledná suma činila 6,40€...zdá sa mi to až smiešne málo za tú šikovnosť v prstoch. Babu som teda obdarovala aspoň fimo rozťahovákom, keďže som si všimla, že poctivo rozťahuje ušnú dierku. Dúfam, že som ju potešila, lebo ona mňa veľmi :)



Minulý týždeň išiel pod kosačku po prvý krát akj Teo. Starký mu odstrihol ofinku, lebo to boli asi jediné pôvodné vlásky, ktoré mal a tvorili mu takú prehadzovačku :D Ale už je to preč a Teo je veľký fešáčisko s novou frizúrkou .



Prajem krásny víkend!

streda 13. apríla 2011

Mojich niekoľko prvých razov

Najradšej by som už vypadla niekam von, ale apríl tú svoju náladu zobral fakt vážne. Cez víkend sme boli na návšteve u našich a tak strašidelne fúkalo, že sme sa odvážili len na prechádzku po mojom rodnom lentilkove.


Tradičné sa ale ešte úplne nevytratilo....


Okrem toho som za posledný týždeň zažila niekoľko svojich prvých razov. Možno je to tým, že som zase o rok staršia a mamINovatejšia. Prvý krát som piekla koláč, dusila bravčové mäso a robila "vepřo, knedlo, zelo". Nič z toho som samozrejme nemohla nafotiť, pretože keď robím niečo prvý krát som z toho tak na nervy, že som rada, že som :D Som ale na tieto prvotiny hrdá, lebo môj najlepší úspechometer je Eso. Keď si naberie dupľu, je to fajnotka a tak sa aj stalo. Spokojnosť.

Od Esovej mamy som dostala vlnu, tak mi už zase začína behať háčik po mysli....


Už dávnejšie som kúpila Teovi ponožkodržky, pretože mi vadilo, že tie ponožky, ktoré netlačia, padajú. Napokon som ale našla také, ktoré boli akurát a ponožkodržky zapadli prachom. No ale teraz nemá Teo lepšej zábavy, ako sťahovať si ponožky, takže znova našli uplatnenie.


Všimla som si, že sa u nás skrýva slon a mám chuť sa ostrihať :) Peknú stredu!

utorok 5. apríla 2011

Mala som na háčiku


Asi tak pred mesiacom som sa rozhodla, že sa opäť pokúsim vrátiť ku svojim pokusom uštrikovať čiapku. Keďže dávno zapotrošené  ihlice a vlnu sa mi nepodarilo nájsť, vybrala som sa do galantérie a zvolila som si namiesto dvoch paličiek jednu. Zaláskovala som sa do háčika. Teta predavačka mi poradila akú veľkosť háčika zvoliť a akú vlnu na detskú hlávku vybrať. Vyzbrojená klbkom a háčikom som sa pobrala domov a vygooglila základy háčkovania. Riadila som sa návodom a napodiv mi riadky pribúdali, ani som nevedela ako. Po pár pokusoch nahadzovania a následného párania očiek, som sa do toho pustila naostro. Za tri dni mal Teo novú čiapku. 


Môj úspech nadchol nielen mňa, ale aj celú rodinu a tak mi babka požičala háčiky všetkých možných veľkostí a dala vlny, ktoré ona už nepotrebovala. Našla som si originál návod ako čiapku háčkovať , pretože tú prvú som robila len tak podľa seba, a netrvalo dlho kým sa nová čiapka objavila aj na mojej hlave. Prešiel týždeň a mala som ďalšiu, potom ďalšiu a ešte ďalšiu.



Úplne som tejto mojej novej vášni prepadla a prestala som sa v dosť veľkej miere venovať počítaču a internetu. Je to samozrejme aj dôvod zanedbania môjho blogu. Je to neuveriteľné, ale namiesto rituálneho „čekovania“ pošty, blogov a facebooku, som sa učupila vo svojom kresielku a nahadzovala očká. Teraz by som to chcela trošku ponaprávať, ale neviem, neviem ako dlho to vydržím. Háčik volá :). Musím sa priznať, že aj v  čakárni u lekára som si vytiahla namiesto knihy háčkovanie. Ani neviem, že som čakala...




Popri pribúdajúcich riadkoch sa samozrejme nakopilo kopec vecí  a o niekoľko z nich by som sa chcela podeliť. U nás doma sme medzi časom vymenili hlboký kočík za športový a zistili sme, že Teo sa nemusí so slnkom. Však veď ako každý komu pečie priamo do tváre. Tak som rozmýšľala, že čo s tým...dáždniky fakt nemôžem a sama ho beriem von len v naozaj nevyhnutných prípadoch, takže slnečník na kočíku neprichádzal do úvahy. Čo teda s tým slniečkom? Slnečné okuliare. Chvíľku sme hľadali a tak sa zdá, že veľa detských slnečných na trhu nie je, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť krásne biele Retro Baby Banz.  Píšem len názov a v prípade záujmu si e – shop nájdite sami, lebo ja som s tým „našim“ nebola veľmi spokojná. No koniec koncov bríliky dorazili a so slniečkom sa už kamarátime. Teo síce nemá rád, keď mu ich zakladáme...ale ten istý problém máme aj s čiapkou a krémovaním, takže to nie je taká tragédia oproti tomu, aké sú tie okuliariky praktické.


Aspoň raz môžem napísať, že vďaka môjmu boľavému chrbtu sme dostali od starkých pre Tea postieľku s prebaľovacím pultom. To by samozrejme až taký zázrak nebol...veľmi kladne hodnotím to, že z postieľky sa dá neskôr vyskladať malá detská izba a dostať ju kúpiť v rôznych farebných odtieňoch. Je to postieľka, ktorá rastie s dieťatkom a dovoľujem si ju tu predstaviť ako top tip pre rodičov, či už budúcich alebo súčasných.  Je pravda, že škatúľ a dosák sme mali doma neúrekom a Eso to skladal tri dni (v návode však píšu, že skladať to majú dvaja ľudia a aj poriadne náradie by sa hodilo) ale výsledok fakt stojí za to.




Dlho čítať, mnohých nudí, tak to tu seknem pekne skrátka a rozlúčim sa. Zas niekedy nabudúce... pá.

štvrtok 17. februára 2011

Ďalšia pravda o kojení a (ne)šikovné ruky

V zásade mi kojenie nevadí, ale niekedy sa neviem dočkať chvíle, keď už to Teo nebude potrebovať. Prikrmovanie bol môj sen . Dočítala som sa, že sa začína ukončeným 6tym mesiacom a tak som netrpezlivo čakala. Kamarátky okolo mňa začali skúšať už o čosi skôr, lebo si to detičky žiadali, ale ten náš chalan stále vypadal, že mu mliečko odo mňa úplne stačí.

















Veľký deň sa blížil a ja som doslova strihala meter. Mrkvička, mištička, lyžička. Všetko čakalo v pozore nachystané a ja som sa tak trochu sebecky tešila, že jedno kojenie mi odpadne. Ani som sa nenazdala a nastal veľký deň. Mrkvičku som uvarila, popučila, naložila do misky a šlo sa na to. Teovi to bolo samozrejme spočiatku zvláštne, že čo za lopata s oranžovou masou sa to k nemu blíži, ale po pár sústach som bola až sama prekvapená ako žiadostivo papal a dokonca si pýtal viac. Zjedol  takmer pol mrkvy...a potom strašný nárek. Prečo asi? Samozrejme, že chcel ešte mliečko. Tak mi neostávalo nič iné, len sa pekne usadiť a nechať ho sa dotlačiť. Pochopila som, že ja by som sa asi tiež s kúskom mrkvy neuspokojila a náš Teo teda rozhodne nie je neduživé bábätko. Je to chlap. Potrebuje poriadnu stravu. A tak stále kojím tak ako predtým a čakám, čo bude ďalej. Snáď budúci mesiac, keď už dostane aj mäsko sa to zlepší.
Každopádne a myslím si, že je to práve vplyvom materstva, ma neopustila chuť tvoriť a vyrábať. Konečne som si zohnala farby na textil, nakúpila jednofarebné bodýčka, našla nejaké motívy a nahovorila Esa, aby mi vyrobil šablóny. Keďže moje ruky sú niekedy viac doľava a hneď prvý výtvor mal byť darček, neostávalo Esovi nič iné, ako začatú prácu aj dokončiť. Takže aj keď chuť tvoriť bola, len som sa prizerala ako na to. Ďalšie veci tiež napokon robil Eso, ale ja som si už čo to vyskúšala aspoň na nečisto a ďalšie už musím urobiť sama!


Tiež som konečne zohnala fimo hmotu a pustila do vyrábania, ako Eso hovorí, "feťáckych" náušníc tzv. rozťahovákov či ear expanderov. Nebolo to ale také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdalo. Modelovanie mi celkom šlo, ale potom prišlo na fázu vytvrdzovania výrobkov pečením v rúre. Z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu, si majitelia bytu v ktorom bývame nezaobstarali rúru na pečenie. Podarilo sa mi od babky vyzískať „externú“ elektrickú s turbo pečením. Napríklad kura je tam kompletne upečené asi za pol hodinku, čo som predtým zvykla piecť aj dlhšie ako hodinu. Ale k veci. Výrobky treba piecť pri teplote 110 °C. Rúru som nastavila a piekla. Po polhodinke som skoro odpadla aké škaredé mi to ostalo. Skúsila som znova, teplotu znížila, ale situácia sa samozrejme zopakovala. Ešteže existuje to staré známe, do tretice všetko dobré...rúru som nastavila niečo nad 50 °C a konečne mi to vyšlo. Všetko som to od samej radosti hneď na seba pokvačkala. Teraz budem musieť počkať, kým Teo zaspí a pustím sa do ďalšej práce.



nedeľa 6. februára 2011

Musela sa, vydala sa

Či sa mi to páči, či nie, pomaly mi ťahá na tridsať. Keď som našim oznámila, že som tehotná, boli šťastím bez seba. Frajer zareagoval veľmi dobre, čo sa chlapom často nestáva a ja som bola zrútená snáď najviac. Akosi som si nevedela predstaviť, že sa mám už stať matkou. Asi najviac ma bavilo baviť sa, no za deväť mesiacov som si uvedomila, že nie od toho sme tu...

S frajerom sme boli spolu už niečo cez tri roky, takže asi viete, čo sa začalo riešiť ako prvé.
Svadba. My sme si s Esom vraveli, že to necháme na neskôr a vezmeme sa potom. Ale po čom potom? Našim rodičom sa zdal najlepší nápad riešiť to čo najskôr. A tak po rôznych škriepkach a slzách (zdalo sa mi, že celá ťarcha rozhodovania je na mne a obe strany tlačili dosť silno) sme sa rozhodli, že teda dobre. Budú spokojní rodičia aj starí rodičia, keď bude všetko, ako sa hovorí, na poriadku. V decembri som zistila, že som tehotná a na 13. február sa naplánovala svadba.

Napriek trošku nepríjemným pohľadom rodina akceptovala úradný sobáš a všetci sme sa pustili do práce. Rodičia riešili hostinu, zábavu, výber jedál či pitia. My s Esom sme vymýšľali pozvánky, googlili prstene a oblečenie.



Keď som ako puberťáčka uvažovala nad svadbou, vždy som sa videla v tejto veľkej chvíli v roztrhaných rifliach. Ani s pribúdajúcim vekom som si sama seba nevedela predstaviť v bielych šatách. Snažila som sa, fakt som chcela nájsť svadobné šaty, s ktorými by som bola spokojná, ale nešlo to. Zúfalá a v koncoch som nakoniec zadala do googlu: most beautiful dress a práve takto sa mi podarilo nájsť tie moje vysnívané. Síce čierne, ale museli to byť ony. Rodina to „prežula“ a ja som si tento svadobný prehrešok skutočne dovolila.


S prsteňmi až taký veľký problém nebol. Našli sme ich pomerne ľahko a vložili do virtuálneho nákupného košíka. S blížiacim sa dátumom však prstene neprichádzali a začala mierna panika. Vyčkávali sme až do poslednej chvíle a napokon kúpili „fejky“ po 5€ v bižutérii a tie sme si aj pri našom sľube večnosti nasadili. Tie skutočné zmeškali svadbu o týždeň. Hlavne, že to ženích stihol, aj keď len tak tak.



















Keď už bolo všetko zariadené, odhodlala som sa všetko oficiálne oznámiť kolegom a žiakom v škole. Poniektorí boli prekvapení, iní už vedeli. Niektorí sa o tom dokonca dozvedeli na inej hodine, ktorej náplňou nebolo učivo. Rozoberala sa pani učiteľka „mamINa“, ktorá sa musí vydávať, lebo je v tom. Tieto reakcie sa dali čakať, ale skôr som to očakávala od tetiek u nás v mestečku, ku ktorým už takéto hlášky jednoducho patria...

Je pravda, že keby som sa nebola „musela“ vydávať, naplánovala by som si svadbu na leto. Ale všetko je tak ako má byť a dobre sa stalo, ako sa stalo. Zomlelo sa to  rýchlosťou svetla a vyhli sme sa dlhomesačným plánovačkám a vybavovačkám. Bomba.

Budúci víkend budeme mať s Esom prvé výročie a verím, že ten dátum budeme sláviť v zdraví i chorobe, šťastí i nešťastí až kým nás smrť nerozdelí.

štvrtok 20. januára 2011

Bezchlpí

S Esom sme sa  ešte neodhodlali zaobstarať si nejaký digitálny TV prijímač z obavy, že tak či tak nikde nič nedávajú. No keďže vlastníme televízor a človeku to nedá ho nezapnúť, sme odkázaní na štyri programy medzi ktorými s nie veľkým nadšením večer čo večer prepíname. Občas je to ale fajn, lebo si pozrieme program, ku ktorému by sme sa možno za iných okolností ani nedostali. Takto sa nám občas podarí pozrieť si napríklad Noc v archíve. Práve tu ma zaujalo, že ženy v našom štáte pred „89tym“ vôbec netrápilo ochlpenie pod pazuchou. Dokonca ani modelky, či herečky v mierne erotických scénach. Od tohto času som mierne posadnutá sledovaním podpazuší. Ako náhle niekto vo filme zdvihne ruku, hneď pritiahne môj pohľad. Nedávno som si všimla, že pre mnohé ženy určite sexy chlap Matthew McConaughy sa neholí v podpazuší. Správne. Veď ako môj tato hovorieva: „Správny chlap má smrdieť aj z fotky.“ :D 
Odkiaľ tento trend vlastne dofičal? Základný predpoklad je Amerika a jej filmové plátno. Ale kam až siahajú korene histórie holenia intímnych partií?
Keď počujem sloveso holiť sa, napadne ma, že je to čisto mužská záležitosť, no v konečnom dôsledku s tým máme my ženy zas len viac trápenia ako samotní muži. Väčšina chlapov si holí len tvár a nájde sa pár takých, ktorý sa starajú aj o podpazušie a iné partie. Ale čo my ženy? Oblasť podpazušia, intímne partie, oblasť  bikín, nohy...holíme si celé telo, dokonca pre niektoré ženy sú aj chĺpky na rukách neprípustné. Míňame na žiletky, vosky, depilátory či epilátory, alebo si chodíme odstraňovať chĺpky ku kozmetičke. Žena, ktorá sa neholí dokonca vyvoláva v spoločnosti odpor. Pre mnohé z nás je holenie otravná záležitosť. Mám kamošky, ktoré v lete niekedy nejdú na kúpalisko len preto, lebo sa im práve nechce oholiť si nohy... 
V starovekom Egypte, Grécku či Rímskej ríši sa ženy holili, pretože ochlpenie na tele považovali za necivilizované. Keď si všimnete sochy z tohto obdobia, taktiež sú zobrazené bez akéhokoľvek ochlpenia. Na strednom východe sa zase ženy holili v svadobný deň. Jednoducho v minulosti sa holenie absolútne nepovažovalo za typicky mužskú či ženskú záležitosť. Vo všetkých kultúrach sa však ľudia holili zväčša z hygienických dôvodov. Okolo roku 1915 sa začali oholené ženy objavovať na obálkach časopisov, začala výroba kvalitnejších a kvalitnejších žiletiek pre jednoduché oholenie a tak sa nám tento trend rozmohol a trvá až dodnes.
Holíme sa z rôznych dôvodov – hygienických, estetických, náboženských, profesionálnych.
Najbežnejším dôvodom je ten hygienický. Nechceme druhým smrdieť a každý veľmi dobre vie, že pot zachytený v chĺpkoch cítiť viac, ako keď je človek oholený.
Čo sa týka dôvodu estetického, ten nám ponúkli médiá a krásne modelky na obálkach časopisov, či filmové plátno.
Prorok Mohamed zas nariadil svojim ľuďom, mužom i ženám, holiť sa z hygienických dôvodov a od tej doby sa holenie stalo moslimskou náboženskou tradíciou. Moslimovia si vždy holia podpazušie.
Takisto aj profesionálny športovci si holia celé telo aby bolo viac aerodynamické.
Existujú ale samozrejme aj ľudia, ktorý sa naopak neholia vôbec. Väčšinou je to zo sociologických príčin. Napríklad hipisáci sa v duchu svojej viery v prirodzenosť neholia a dokonca vystavujú svoje ochlpenie na „obdiv“ nosením tričiek bez rukávov, či šiat. Takisto niektoré feministky si neodstraňujú chĺpky zas preto, aby prelomili bariéry a rozdiely medzi pohlaviami.
Telo bez chĺpkov sa stalo jedným z aspektov ženskej krásy. Spolu s ním a približne v tej istej dobe sa objavil aj make – up a rôzne druhy diét. Pre väčšinu žien a čím viac aj mužov je telo najdôležitejším vyjadrením samého seba.
No nič, musím bežať oholiť si nohy, lebo idem na plaváreň. Čaute.

štvrtok 13. januára 2011

Z mosta do prosta

Žijeme sociálnymi sieťami a tie žijú z nás. Minule som tam našla u niekoho status tohto znenia:
„Všetkým nesebeckým mamám na svete, ktoré vymenili spánok za kruhy pod očami, účesy zo salónov za vlasy v gumičke, dlhé sprchovanie za krátke sprchovanie, neskoré noci za skoré rána, kabelky od módnych dizajnérov za tašky na plienky - a nič by na tom nezmenili. Mamy, ktorým nezáleží na tom, čoho sa vzdali a namiesto toho milujú to, čo dostali naspäť. Daj si toto do statusu, ak miluješ svoj život ako matka.“
Milujem svoj život ako matka a nechcem si to dať do statusu.  Už tehotenstvo zmení mnohé a samotné dieťatko ani nehovorím.  O vyššie vymenovaných faktoch sa však dozviete kdekoľvek. Takisto ako aj o tom, že tehotenstvo začína rannou nevoľnosťou, ďalej priberaním a bolesťami chrbta. Vidíte to vo filmoch a prečítate si to v časopisoch. Takisto vás okolie pripraví na to, že bábätko vám vezme spánok i čas. Sú však veci o ktorých vám v žiadnej príručke nenapíšu, pretože každá z nich je zovšeobecnená.  Treba si zvyknúť na to, že všetko je INDIVIDUÁLNE a toto slovo si veľmi dobre zapamätajte. Každý problém, ktorý sa vyskytne budete môcť riešiť 100 alebo aj viac spôsobmi práve preto, že vy a vaše dieťa ste jedinečné individuality.

Moje tehotenstvo, na šťastie pre mňa, prebehlo bez akýchkoľvek problémov. Žiadne nevoľnosti,  priberanie akurát a ešte ma aj prestal (áno prestal) bolieť chrbát. Tak či tak som sa samozrejme nevedela dočkať pôrodu. Jednak kvôli Teovi, na ktorého sme sa už s Esom veľmi tešili a jednak kvôli tomu, že som už chcela byť opäť „normálna“ a byť aspoň o krôčik bližšie k životu bez obmedzení. Je to ale ešte teda poriadny krok. Keď som začala kojiť, nevedela som čo od samej „radosti“ zjesť, aby malého nebolelo bruško, až som rezignovala a začala jesť všetko. Nezáležalo na tom, čo som jedla, Tea nafukovalo a museli sme začať používať rektálnu rúrku – všetkými zatracovanú a neodporúčanú hadičku. Nám pomohla najviac na svete.  


Ďalšia vec o ktorej mi nik nepovedal a ani som sa o tom nikde nedočítala je sexuálny život po pôrode. Samozrejme, že sa všetky tešíme, keď už nebudeme ako veľryby a budeme sa môcť so svojim milovaným opäť voľne poťuťúškať, ale hop...neverili by ste ale so sexom nie je kojenie „kamarát“. Ja som sa doľakala a chcela bežať k doktorovi, no dočítala som sa že: „Mamičky, ktoré svoje bábätko dojčia, mávajú často pocit sucha alebo nedostatočného zvlhčenia vagíny pri sexuálnom styku a to aj napriek dostatočne dlhej predohre. Na vine sú spravidla hormóny, najmä hormón prolaktín, ktorý stimuluje tvorbu mlieka. Jeho vedľajším účinkom je však aj vysušovanie sliznice pošvy, čo vedie k nepríjemnému pocitu pri pohlavnom styku.“ (http://zena.atlas.sk/sex-po-porode-preco-vlastne-boli/deti/tehotenstvo/576964.html) Táto informácia ma ukľudnila a učím sa čeliť tomuto problému.


Pred niekoľkými týždňami mi začali padať vlasy. Veľmi.  Vlasy v kúpeľni, v umývadle, na vankúši, v plienke, na drese, v jedle....všade. Keď si dám dole gumičku, ostane mi v ruke množstvo vlasov, až sa mi slzy tlačia do očí. Panika. Kúpila som si zinok a začala ho denne užívať. Podarilo sa mi ale vygoogliť, že je  to normálny jav. Počas tehotenstva vlasy nepadajú vôbec a potom si to takto vynahradia. Podľa všetkého teda neplešatiem. Som opäť spokojná.
Hoci chcem pre Tea len to najlepšie, teším sa na deň, keď  zo svojho denného menu vyškrtne materské mlieko.  


Uvidíme, či ma ešte niečo postretne. Keď , tak sa o to podelím a snáď niektoré maminy poteším, že v tom nie sú samé. Samozrejme, nemusí sa to stať každej. Je to predsa všetko individuálne :).