Či sa mi to páči, či nie, pomaly mi ťahá na tridsať. Keď som našim oznámila, že som tehotná, boli šťastím bez seba. Frajer zareagoval veľmi dobre, čo sa chlapom často nestáva a ja som bola zrútená snáď najviac. Akosi som si nevedela predstaviť, že sa mám už stať matkou. Asi najviac ma bavilo baviť sa, no za deväť mesiacov som si uvedomila, že nie od toho sme tu...
S frajerom sme boli spolu už niečo cez tri roky, takže asi viete, čo sa začalo riešiť ako prvé.
Svadba. My sme si s Esom vraveli, že to necháme na neskôr a vezmeme sa potom. Ale po čom potom? Našim rodičom sa zdal najlepší nápad riešiť to čo najskôr. A tak po rôznych škriepkach a slzách (zdalo sa mi, že celá ťarcha rozhodovania je na mne a obe strany tlačili dosť silno) sme sa rozhodli, že teda dobre. Budú spokojní rodičia aj starí rodičia, keď bude všetko, ako sa hovorí, na poriadku. V decembri som zistila, že som tehotná a na 13. február sa naplánovala svadba.
Napriek trošku nepríjemným pohľadom rodina akceptovala úradný sobáš a všetci sme sa pustili do práce. Rodičia riešili hostinu, zábavu, výber jedál či pitia. My s Esom sme vymýšľali pozvánky, googlili prstene a oblečenie.
Keď som ako puberťáčka uvažovala nad svadbou, vždy som sa videla v tejto veľkej chvíli v roztrhaných rifliach. Ani s pribúdajúcim vekom som si sama seba nevedela predstaviť v bielych šatách. Snažila som sa, fakt som chcela nájsť svadobné šaty, s ktorými by som bola spokojná, ale nešlo to. Zúfalá a v koncoch som nakoniec zadala do googlu: most beautiful dress a práve takto sa mi podarilo nájsť tie moje vysnívané. Síce čierne, ale museli to byť ony. Rodina to „prežula“ a ja som si tento svadobný prehrešok skutočne dovolila.
S prsteňmi až taký veľký problém nebol. Našli sme ich pomerne ľahko a vložili do virtuálneho nákupného košíka. S blížiacim sa dátumom však prstene neprichádzali a začala mierna panika. Vyčkávali sme až do poslednej chvíle a napokon kúpili „fejky“ po 5€ v bižutérii a tie sme si aj pri našom sľube večnosti nasadili. Tie skutočné zmeškali svadbu o týždeň. Hlavne, že to ženích stihol, aj keď len tak tak.
Keď už bolo všetko zariadené, odhodlala som sa všetko oficiálne oznámiť kolegom a žiakom v škole. Poniektorí boli prekvapení, iní už vedeli. Niektorí sa o tom dokonca dozvedeli na inej hodine, ktorej náplňou nebolo učivo. Rozoberala sa pani učiteľka „mamINa“, ktorá sa musí vydávať, lebo je v tom. Tieto reakcie sa dali čakať, ale skôr som to očakávala od tetiek u nás v mestečku, ku ktorým už takéto hlášky jednoducho patria...
Je pravda, že keby som sa nebola „musela“ vydávať, naplánovala by som si svadbu na leto. Ale všetko je tak ako má byť a dobre sa stalo, ako sa stalo. Zomlelo sa to rýchlosťou svetla a vyhli sme sa dlhomesačným plánovačkám a vybavovačkám. Bomba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára