štvrtok 17. februára 2011

Ďalšia pravda o kojení a (ne)šikovné ruky

V zásade mi kojenie nevadí, ale niekedy sa neviem dočkať chvíle, keď už to Teo nebude potrebovať. Prikrmovanie bol môj sen . Dočítala som sa, že sa začína ukončeným 6tym mesiacom a tak som netrpezlivo čakala. Kamarátky okolo mňa začali skúšať už o čosi skôr, lebo si to detičky žiadali, ale ten náš chalan stále vypadal, že mu mliečko odo mňa úplne stačí.

















Veľký deň sa blížil a ja som doslova strihala meter. Mrkvička, mištička, lyžička. Všetko čakalo v pozore nachystané a ja som sa tak trochu sebecky tešila, že jedno kojenie mi odpadne. Ani som sa nenazdala a nastal veľký deň. Mrkvičku som uvarila, popučila, naložila do misky a šlo sa na to. Teovi to bolo samozrejme spočiatku zvláštne, že čo za lopata s oranžovou masou sa to k nemu blíži, ale po pár sústach som bola až sama prekvapená ako žiadostivo papal a dokonca si pýtal viac. Zjedol  takmer pol mrkvy...a potom strašný nárek. Prečo asi? Samozrejme, že chcel ešte mliečko. Tak mi neostávalo nič iné, len sa pekne usadiť a nechať ho sa dotlačiť. Pochopila som, že ja by som sa asi tiež s kúskom mrkvy neuspokojila a náš Teo teda rozhodne nie je neduživé bábätko. Je to chlap. Potrebuje poriadnu stravu. A tak stále kojím tak ako predtým a čakám, čo bude ďalej. Snáď budúci mesiac, keď už dostane aj mäsko sa to zlepší.
Každopádne a myslím si, že je to práve vplyvom materstva, ma neopustila chuť tvoriť a vyrábať. Konečne som si zohnala farby na textil, nakúpila jednofarebné bodýčka, našla nejaké motívy a nahovorila Esa, aby mi vyrobil šablóny. Keďže moje ruky sú niekedy viac doľava a hneď prvý výtvor mal byť darček, neostávalo Esovi nič iné, ako začatú prácu aj dokončiť. Takže aj keď chuť tvoriť bola, len som sa prizerala ako na to. Ďalšie veci tiež napokon robil Eso, ale ja som si už čo to vyskúšala aspoň na nečisto a ďalšie už musím urobiť sama!


Tiež som konečne zohnala fimo hmotu a pustila do vyrábania, ako Eso hovorí, "feťáckych" náušníc tzv. rozťahovákov či ear expanderov. Nebolo to ale také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdalo. Modelovanie mi celkom šlo, ale potom prišlo na fázu vytvrdzovania výrobkov pečením v rúre. Z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu, si majitelia bytu v ktorom bývame nezaobstarali rúru na pečenie. Podarilo sa mi od babky vyzískať „externú“ elektrickú s turbo pečením. Napríklad kura je tam kompletne upečené asi za pol hodinku, čo som predtým zvykla piecť aj dlhšie ako hodinu. Ale k veci. Výrobky treba piecť pri teplote 110 °C. Rúru som nastavila a piekla. Po polhodinke som skoro odpadla aké škaredé mi to ostalo. Skúsila som znova, teplotu znížila, ale situácia sa samozrejme zopakovala. Ešteže existuje to staré známe, do tretice všetko dobré...rúru som nastavila niečo nad 50 °C a konečne mi to vyšlo. Všetko som to od samej radosti hneď na seba pokvačkala. Teraz budem musieť počkať, kým Teo zaspí a pustím sa do ďalšej práce.



nedeľa 6. februára 2011

Musela sa, vydala sa

Či sa mi to páči, či nie, pomaly mi ťahá na tridsať. Keď som našim oznámila, že som tehotná, boli šťastím bez seba. Frajer zareagoval veľmi dobre, čo sa chlapom často nestáva a ja som bola zrútená snáď najviac. Akosi som si nevedela predstaviť, že sa mám už stať matkou. Asi najviac ma bavilo baviť sa, no za deväť mesiacov som si uvedomila, že nie od toho sme tu...

S frajerom sme boli spolu už niečo cez tri roky, takže asi viete, čo sa začalo riešiť ako prvé.
Svadba. My sme si s Esom vraveli, že to necháme na neskôr a vezmeme sa potom. Ale po čom potom? Našim rodičom sa zdal najlepší nápad riešiť to čo najskôr. A tak po rôznych škriepkach a slzách (zdalo sa mi, že celá ťarcha rozhodovania je na mne a obe strany tlačili dosť silno) sme sa rozhodli, že teda dobre. Budú spokojní rodičia aj starí rodičia, keď bude všetko, ako sa hovorí, na poriadku. V decembri som zistila, že som tehotná a na 13. február sa naplánovala svadba.

Napriek trošku nepríjemným pohľadom rodina akceptovala úradný sobáš a všetci sme sa pustili do práce. Rodičia riešili hostinu, zábavu, výber jedál či pitia. My s Esom sme vymýšľali pozvánky, googlili prstene a oblečenie.



Keď som ako puberťáčka uvažovala nad svadbou, vždy som sa videla v tejto veľkej chvíli v roztrhaných rifliach. Ani s pribúdajúcim vekom som si sama seba nevedela predstaviť v bielych šatách. Snažila som sa, fakt som chcela nájsť svadobné šaty, s ktorými by som bola spokojná, ale nešlo to. Zúfalá a v koncoch som nakoniec zadala do googlu: most beautiful dress a práve takto sa mi podarilo nájsť tie moje vysnívané. Síce čierne, ale museli to byť ony. Rodina to „prežula“ a ja som si tento svadobný prehrešok skutočne dovolila.


S prsteňmi až taký veľký problém nebol. Našli sme ich pomerne ľahko a vložili do virtuálneho nákupného košíka. S blížiacim sa dátumom však prstene neprichádzali a začala mierna panika. Vyčkávali sme až do poslednej chvíle a napokon kúpili „fejky“ po 5€ v bižutérii a tie sme si aj pri našom sľube večnosti nasadili. Tie skutočné zmeškali svadbu o týždeň. Hlavne, že to ženích stihol, aj keď len tak tak.



















Keď už bolo všetko zariadené, odhodlala som sa všetko oficiálne oznámiť kolegom a žiakom v škole. Poniektorí boli prekvapení, iní už vedeli. Niektorí sa o tom dokonca dozvedeli na inej hodine, ktorej náplňou nebolo učivo. Rozoberala sa pani učiteľka „mamINa“, ktorá sa musí vydávať, lebo je v tom. Tieto reakcie sa dali čakať, ale skôr som to očakávala od tetiek u nás v mestečku, ku ktorým už takéto hlášky jednoducho patria...

Je pravda, že keby som sa nebola „musela“ vydávať, naplánovala by som si svadbu na leto. Ale všetko je tak ako má byť a dobre sa stalo, ako sa stalo. Zomlelo sa to  rýchlosťou svetla a vyhli sme sa dlhomesačným plánovačkám a vybavovačkám. Bomba.

Budúci víkend budeme mať s Esom prvé výročie a verím, že ten dátum budeme sláviť v zdraví i chorobe, šťastí i nešťastí až kým nás smrť nerozdelí.