Kto netvorí, je netvor

...mi raz povedal jeden známy a tak som sa zamyslela. Som tvor, či netvor? Pamätám si, že vždy som chcela mať blízko k umeniu. Ako dievča som navštevovala rôzne záujmové krúžky. Chodila som do základnej umeleckej školy na spev a klavír, s čím som prestala, lebo to prestalo baviť moju najlepšiu kamarátku Janku. Taktiež som sa nechala stiahnuť na tkáčsky či tanečný krúžok a venovala som sa aj športom (karate, tenis, atletika,...) Rozhodla som sa začať kresliť a prihlásila sa na výtvarnú. Jediné čo som tam robila bolo sústavné kreslenie elíps do stĺpcov a podarilo sa mi nakresliť aj črepník. Pani učiteľka bola naša „chatová“ suseda a v jedno krásne slnečné popoludnie sa mi takto zdôverila: „Myška, ty sa venuj radšej tomu športu...“. No ja som sa nedala a prihlásila som sa do speváckej súťaže „Zlatý kľúčik“, v ktorej som nepostúpila ani len z triedneho kola (zvláštne je, že učiteľské deti postúpili vždy všetky :P). Pomaly som teda rezignovala a jedinú možnosť tvorby som videla sama v sebe. Tak som sa dala ostrihať „trojkou“, obliekala si ocove rifle a keď mi aj mama kúpila niečo slušné, vždy bola prekvapená, že to dokážem skombinovať tak, aby to vypadalo hrozne a poburovala som okolie. Tak zase len bolo zle. Kydali na mňa učitelia, rodina a aj úplne cudzí ľudia.

Na strednej škole som sa naďalej venovala svojej bizarnej móde a čítala takmer všetko, čo mi prišlo pod ruku (podarilo sa mi dokonca prelúskať aj jednu Steelovú :/) Prihlásila som sa na spevokol a tu mi zrazu začali ľudia hovoriť, že vraj viem spievať. Veľa z nich ma prirovnávalo ku Kirschnerke a to nie len hlasom ale aj vzhľadom ( raz som od jedného pána dostala poldecko borovičky v krčme so slovami: „Nech sa páči, Janka“.) A tak som si teda pospevovala čím ďalej tým viac a dokonca som sa dostala spievať do školskej kapely. Tá sa ale čoskoro rozpadla, pretože starší členovia skončili štúdium na škole. Neskôr som spievala ešte v jednej kapele, v ktorej som zapôsobila ako Yoko Ono, vznikli nezhody, výmena názorov a ja som proste spievať prestala úplne. Niekto vraví, že je to škoda, no ja som sa v týchto sférach aj tak necítila úplne „doma“. Teraz spievam už len v sprche a uspávanky synovi a dokonale mi to postačuje.

Mám ja ale obrovské šťastie, že som pred štyrmi rokmi stretla jedného z mužov môjho života (ten druhý je Teo, môj syn), ktorý sa umením zaoberá, dalo by sa povedať profesionálne. Točí, fotí, tvorí a ja sa niekedy pridružím a zveziem s ním. Pomáham mu s prácami, občas sa zahrám na modelku a niekedy takto dačo popíšem. Teraz sa už snažíme zapájať do týchto činností aj Tea :) Fotiek už má neúrekom. Nedávno sme nakúpili farebné papiere, vodové farby a strávili jedno popoludnie otláčaním nožičiek a ručičiek. Porozkladali sme po zemi noviny a zábava mohla začať. Natierali sme jedna radosť a Teo bude mať vo svojej knižke založenú peknú spomienku...a hádam by som ani nemusela byť netvor...